Ibaže o päť rokov neskôr Herman zomrel. Následne sa Alžbeta stala snúbenicou druhorodeného syna, o sedem rokov staršieho Ľudovíta. Za grófa Ľudovíta sa vydala ako 14-ročná. Ako 15-ročná porodila syna, o dva roky neskôr dcéru a o ďalší rok neskôr druhú dcéru. Keď sa jej narodila tretia dcéra, už bola vdova. Alžbeta bola veľmi pobožná a to ju odlúčilo od všetkých okrem manžela. Chudobným pomáhala tam, kde vedela. Počas hladomoru v roku 1225 dala otvoriť sýpky. Dávala piecť chlieb počas celého dňa a rozdávala ho hladujúcim. Vo Wartburgu dala postaviť nemocnicu pre malomocných a aj sama sa zapojila do poskytovania starostlivosti pre nich. Nepohŕdala ani fyzickou prácou, postila sa a trýznila svoje telo. Ich manželstvo z lásky však, žiaľ, trvalo veľmi krátko. V roku 1227 sa Ľudovít vydal na križiacku výpravu, ale ešte po ceste ochorel a zomrel. Zúfalá vdova bez Ľudovítovej ochrany nemohla ďalej ostať na hrade. V roku 1228 so svojimi deťmi odišla z hradu Wartburg a odsťahovala sa do Marburgu. V nasledujúcich rokoch významnú úlohu v jej živote zohrával františkán Konrád z Marburgu, prvý nemecký inkvizítor, ktorého ako spovedníka pre Alžbetu vybral pápež. Alžbeta ešte za Ľudovítovho života sľúbila Konrádovi poslušnosť. Zo svojich vdovských prostriedkov založila v Marburgu chudobinec. Pôsobila tam ako ošetrovateľka. Chodila v šedom oblečení, pretože bola členkou františkánskeho tretieho rádu. Výchovu svojich detí prenechala na príbuzných, ktorí ju považovali za blázna. Ponechala si svoj majetok, no iba z toho dôvodu, aby ho mohla rozdať chudobným. Pritom mala na výber a mohla sa rozhodnúť pre moc, pompu a honosný dvorný život. Cisár Fridrich II. ju požiadal o ruku, ale ona ho odmietla. V roku 1231 ochorela a 17. novembra zomrela. Pochovali ju v Marburgu. V roku 1235, čiže len štyri roky po smrti, ju vyhlásili za svätú. U nás má sviatok 19. novembra, no vo svete 17. novembra.